Učte mládež vidieť – priestorové videnie

summer-panorama-1382784

Aké prosté a pritom zriedkavé.

V každej oblasti života je potrebné vidieť priestorovo. Keď športovec vidí priestorovo hovorí sa tomu že vie čitať hru. Taký má vždy navrch. Keď vie šofér, je jedno či šoféruje po meste alebo na dialnici vidieť priestorovo má minimálnu šancu spôsobiť nehodu. To znamená vidieť nielen pred kapodu, ale vidieť niekolko sto metrov dopredu. Ani to však nestačí. Treba vidieť 180°pred seba, t.zn. aj vedľa seba a samozrejme aj za seba (v tomto prípade spätné zrkadlo).

Treba už od mladého veku učiť vidieť 50% pred, 25% naľavo a 25% napravo. Toto sa deti najlepšie naučia pri športových tréningoch. Je úplne jedno o aký šport sa jedná. Videnie je pri každom športe tá najdôležitejšia vec. Kondička a technika by mali byť samozrejmosťou.

Zo svojich skúseností si spomínam keď slalomár vníma len jednu bránku pred sebou, do druhej sa už len ťažko trafí v ideálnej stope. Tiež ako fotoreportér viem, ak je fotograf v rýchlej akcii, či už je to šport, alebo krvavý masaker, nemá šancu zachytiť akčné momenty keď sa bude pozerať do hľadáčika. Tam sa musí fotograf pozerať len mimochodom na pol oka. Ostatnými očami musí sledovať dianie okolo seba.

Takže na záver mojej úvahy, učte svoje deti vidieť. Dá im to do života iný pohľad a veľa výhod.

Ako som začal

Niežeby som učiteľom nedoprial lepšie platy, ale štrajk je zbytočný. Keď nebudú aj pol roka učiť vláda má čas. Deti budú mať radosť z dlhých prázdnin a nič sa nestane. Človeka škola moc nenaučí až na výnimky potvrdzujúce pravidlo. Človek sa učí celý život a učí ho práve život. Ten komu sa nechce tomu nepomôže ani škola.

Na ZDŠ som nebol zrovna najlepší žiak, lebo učenie ma nebavilo. Zo slovenčiny som mal najhoršiu známku i keď som diktáty a gramatiku vedel takmer najlepšie. Avšak už vtedy som začal mať koníčka ktorý ma posunul na fotografické učilište. V ňom som bol najlepší žiak, lebo skôr ako som nastúpil som veľa fotografoval a sám si vyrábal fotografie. Táto škola mi dala veľa do praxe. Naučil som sa čo je optika, chémia a s profesormi som diskutoval. Keďže som bol taký “talent” nahovorili ma, aby som šiel na umeleckú priemyslovku. Neveril som, že sa na ňu dostanem, ale vďaka huževnatosti a kontaktom môjho otca sa tak stalo. Ocitol som sa hneď v druhom ročníku medzi o 2-3 roky mladšími spolužiakmi. Všetko bolo fajn až na to, že táto škola mi moc nedala. Zo začiatku som sa nudil, lebo kým ja som zarábal na fotení svadieb, stužkových a všetkých možných akciách, moji spolužiaci sa eštelen zoznamovali s fotoaparátom. Neskôr som pochopil ale, že majú niečo čo ja som nemal. A to umelecký talent. Mnohi boli deťmi z umeleckých kruhov takže niet sa čo čudovať a tak sme sa začali dopĺňať čo bolo fajn. Bola chvíľa keď som si pomyslel, že na tú školu nemám a že to vzdám. Povzbudila ma však jedna štvrťročná práca, ktorej úlohou bolo vyrobiť A2 plagát na tému úrazov. 2 mesiace ma nič nenapadalo. Na rozdiel od spolužiakov som nevedel kreslit, čo bol môj veľký handicap. V tej dobe som hromadne počúval Pink Floyd a občas som si aj dal rum s colou a vtedy má človek neštandardné nápady. Trom kamarátom som ofáčoval pol tela vrátane hlavy a vznikla fotka ktorá bola náplňou plagátu s názvom “úrazy varujú”. Tento môj plagát napokon kúpilo ministerstvo zdravotníctva. A tak som zmaturoval v pohode, dokonca som profesorovi technológie musel vysvetlovať na maturitnej skúške zloženie zväčšováku. Samozrejme mi dal dvojku, nemohol som predsaj vedieť viac ako on. V tom období prišli robiť “nábor” na FAMU z najlepších študentov. Otvorene nám bolo povedané, že ak nemáme k prijímacím skúškam kľučik od chaty, alebo auta tak nemusíme zbytočne cestovať do Prahy. A tak nastalo obdobie profesionálnej praxe. Na margo toho že táto škola mi nič nedala si musím sám sebe oponovať, dala a veľmi veľa, neboli to teoretické predmety, ale naopak výtvarná prax a skvelí profesori – fotografi ktorí vychovávali študentov svojou osobnosťou. A tak som po skončení škôl začal ako jeden z prvých v Trenčíne penke manuálne analógovo vyrábať farebné fotografie a súčasne som priniesol farebnú fotku aj do fotoslužby v Dubnici. To už je však iná kapitola.

Páni učitelia netreba vás hádzať všetkých do jedného vreca a verím že vo vašej profesii je vás veľmi málo tých ktorým sa nechce 🙂